Lido di Jesolo ›› Letenky
Dovolenka na severe Talianska, to asi málo komu navodí potrebu zháňať letenky, veď Lido di Jesolo je jedným z najbližších, najlepšie dostupných letovísk pri mori. Práve preto býva častou voľbou našich dovolenkárov. Cesta autom z Bratislavy do Jesola trvá iba niekoľko hodín a v prípade potreby sa dá skúsenejšiemu vodičovi zmáknuť na jeden šup. Načo teda letenky ? Lebo tridsať kilometrov z Jesola sa nachádza veľké medzinárodné letisko Marco Polo neďaleko Benátok, kam už môžete priletieť aj z Bratislavy, Viedne, Prahy, alebo Budapešti. Vyšší komfort cestovania, letecká doprava sa postupne začína využívať aj pri malých vzdialenostiach. Výhodné je napríklad cestovanie z Bratislavy do Košíc nízko nákladovým letom. Možno aj finančne to už vyjde výhodnejšie než autom a času koľko ušetríte, ani nehovorím. Keď som cestovávala štyri krát mesačne do Košíc, ani by som si to cestovanie už inak, ako letecky nevedela predstaviť.
Nestihnete si ani poriadne rozčítať časopis, či knihu a už sa máte opäť pripútať, lebo lietadlo pristáva. Osobne som fanúšikom tohoto spôsobu cestovania, aj keď v úplných začiatkoch som mala isté problémy s predstavivosťou a pred i po lete som musela použiť nejaké látky na báze etyl...u proti stresu. Letenky si zháňam u kamarátky Vierky, ktorá bukuje v medzinárodných rezervačných systémoch a kedykoľvek kamkoľvek potrebujem letieť vie mi zohnať lacné letenky aj na poslednú chvíľu last minute. Ahoj Vierka!
Patrím k ľuďom, ktorí si nepotrpia. Viem si vychutnať let malým lietadielkom ako mikrobus s vrtuľkami a užijem si aj velikánske Jumbo ako pasažier prvej triedy. Rada vyskúšam obyčajnú stanovačku, ale viem sa najesť aj v luxusnom hoteli s desať dielnou sadou príborov. Pestrosť ma baví. Pri lietaní si len dávam pozor na rizikové letecké spoločnosti. Zažila som raz dávno (koncom novembra 2001) let lietadlom, pri ktorom sa mi zastavovalo dýchanie. Nemenovaná grécka letecká spoločnosť začínajúca na "O" ma prepravovala z Atén do Viedne spolu s ďalšou stovkou pasažierov turistov najznámejším typom lietadla Boeing 737. Tento typ lietadla je vraj najrozšírenejším na svete a tvorí vraj 1/4 všetkých lietadiel sveta. Tiež ho z vlastného lietania poznám najdôvernejšie. Lenže nie je Boeing 737 ako Boeing 737.
Z diaľky vyzeralo lietadlo úplne všedne, ako každé iné. Aj vnútri, keď sme nastúpili, vyzeralo všetko normálne. Prvá ma zarazila diera na uniforme jednej z trojice letušiek, ktorá stála nado mnou a robila ten letuškovský úvodný telocvik pred štartom lietadla. Chúďa, mala rozpáraný švík na rukáve z vnútornej strany, takže o tom asi nevedela. Inak bola veľmi milá a krásna, ako aj dve jej kolegyne. Vzlietli sme hladko a krátko po ustálení letovej výšky prišiel rozvoz stravy. Tu sa objavil druhý varovný signál, ktorým bola utrhnutá rukoväť na servírovacom vozíku. Tú mali iba tak po žensky prilepenú modrou izolačkou. Jedlo bolo však chutné a v duchu hojnosti ako je u Grékov zvykom. Záverečný dezert som zapila orindž džúsom a vytiahla som časopis. Nechcela som ľuďom, ktorí sa okolo mňa ukladali na driemanie, robiť ani najmenšie nepríjemnosti, napr. rozsvecovať svetlá a podobne, tak som si len kúsok odhrnula záves na okienku.
A to som nemala. Oko sa mi na chvíľu zatúlalo na krídlo lietadla, nad ktorým som sedela, až ma zamrazilo. Nevedela som či vidím správne, tak som zavolala letušku a ukázala jej na záplatu, ktorá vo vetre trepotala na krídle. Myslela som že sa mi to sníva, alebo že budeme musieť núdzovo pristáť. Letuška sa len milo usmiala a kývla hlavou smerom na kabínu, kam odišla. Hovorím si, terza to príde. Poplach, pripútajte sa, let v ohrození, mayday ... Nič z toho sa ale nekonalo. Na krídlo sa začalo dívať viac cestujúcich, sledovala som ich rozpačité tváre. Objavila sa oná letuška a keď prechádzala okolo, tvárila sa profesionálne, hovorím si "aby nevznikla panika", ale akoby chcela prejsť popri mne bez povšimnutia tak som natiahla ruku a ukázala prstom na krídlo a obočím som naznačila otáznik. Ona mi odpovedala len milým úsmevom a pokračovala do zadnej časti lietadla. V hlave mi začalo blikať vlastné mayday, mayday.
Ako to, že si na termín tak presne spomínam? Manžel mal týždeň pred týmto letom narodeniny a dva mesiace skôr sa odohrali nezabudnuteľné letecké útoky na americké dvojičky. Všetci boli z týchto udalostí v tých dňoch stále značne rozrušení. Stačil iba pohľad na lietadlo a človeku sa vynárali chmúrne myšlienky. U mňa to fungovalo ešte znásobene, nakoľko som vtedy z lietania mala principiálny strach. Neviete si predstaviť čo som prežívala, keď som sa dívala na poplátané krídlo lietadla v ktorom sedím. Spústa známych mi potvrdili neskôr, že to nie je normálna vec, opravovanie plášťa lietadla plechovými záplatami. Otec mi síce kedysi popisoval, čo za lietadlá zažil v bývalom Sovietskom Zväze, keď ich vozili z Kazane do Leningradu a zase do Moskvy a Uljanovska. Že vedľa neho na drevenej lavici v Iljušine sedela babuška s husou v náručí, ktorej len previazala krídla šatkou, aby netrepotala po pasažieroch. No asi ani otec vtedy neletel na takom stroji, ako ja. Pozerám pre istotu do letenky na číslo letu, spoločnosť či som tu správne. V duchu som myslela na Vierku, moju osobnú letenkárku. Kam si ma to posadila? Veď do Atén som letela Lufthansou na sedadle v bielej koži, prečo teraz toto? Veď tu všetci umrieme !
Keď ste sa pozreli lepšie, bolo vidieť aj miesta hrdzavé, kedysi sa na starších autách z hrdze vytvorili pod lakom také rozkvitnuté hrdzavejúce pupence, či ako to nazvať. Presne toto bolo vidieť kade tade po krídle. Dúfala som len že spodná časť lietadla je v poriadku, veď táto vrchná nemá nič spoločné so vztlakovou silou, ktorá spôsobuje let lietadla. Normálne natvrdo nanitovali na vypadané vyhrdzavené miesta záplaty z plechu, pretreli farbou a šup hore?! No krvi by ste sa mi vtedy nedorezali. V duchu som si predstavovala, ako to bude vyzerať na pristávacej dráhe, keď dosadneme na kolesá. Videla som v detstve takú situáciu s autom, ktoré bolo tak strašne hrdzavé. Pán nasadol, tresol dverami a odišiel. Na ceste ostal obrys auta vytvorený práškom hrdze horčicovej farby.
Odložila som letenky do kabelky a snažím sa uvoľniť. Opieram si hlavu o opierku, že zavriem oči a spustím trocha jógového dýchania a v tom úplný šok. Z prvej lavice v lietadle hneď za stenou oddeľujúcou pilotov od pasažierov sa zdvihla postava celá v čiernom, takom tom moslimskom oblečení z ktorého vidieť iba oči. Otočila sa a vystúpila do chodbičky. To je koniec, hovorím si. Terorista, teraz vytiahne zbraň a je po nás. Tie signály, diera na odeve letušky, odlomená rukoväť na vozíku, hrdzavé poplátané lietadlo, mi okamžite zapadli do jasného záverečného konceptu. Nemala si sem loziť, hovorím si pripravená na záverečnú modlitbu. Zatváram oči, nádych, výdych, snažím sa sústrediť, v tom intuitívne otvorím oči. Prečo sa nič nedeje? Okolo mňa prebehne malé dieťa a matka držiaca ho za plece. Jej oči sa pri prechádzaní pozreli do mojich. Tvár som nevidela, mala ju zahalenú arabským spôsobom, ale tie oči sa usmievali. Otáčam hlavu za nimi, kým neskončili na toalete. Ten balvan, čo mi odpadol zo srdca mohol aj preraziť podlahu lietadla. Som sa zľakla aj toho, už mi načisto šibe. Našťastie ide okolo pekná letuška s rozpáraným rukávom, tak si požiadam dvojitého panáka a s ľahkým úsmevom na perách píšem v duchu tento príbeh.
Po tomto zážitku som sa v lietadle už nikdy viac nebála, lietam často a rada. Už som vyskúšala aj kúpiť si letenky na dovolenku do Lido di Jesolo. Odporúčam, rýchle a energetické.
P.S. po pristáti Boeingu 737 vo Viedni som nešla priamo do pristaveného autobusu, zvedavosť mi nedala. Okľukou som to vzala popod krídlo lietadla. Bolo hrdzavé aj zospodu, deravé a poplátané ako rešeto, alebo skôr kabát Sama Hawkinsa.
Dovolenka na severe Talianska, to asi málo komu navodí potrebu zháňať letenky, veď Lido di Jesolo je jedným z najbližších, najlepšie dostupných letovísk pri mori. Práve preto býva častou voľbou našich dovolenkárov. Cesta autom z Bratislavy do Jesola trvá iba niekoľko hodín a v prípade potreby sa dá skúsenejšiemu vodičovi zmáknuť na jeden šup. Načo teda letenky ? Lebo tridsať kilometrov z Jesola sa nachádza veľké medzinárodné letisko Marco Polo neďaleko Benátok, kam už môžete priletieť aj z Bratislavy, Viedne, Prahy, alebo Budapešti. Vyšší komfort cestovania, letecká doprava sa postupne začína využívať aj pri malých vzdialenostiach. Výhodné je napríklad cestovanie z Bratislavy do Košíc nízko nákladovým letom. Možno aj finančne to už vyjde výhodnejšie než autom a času koľko ušetríte, ani nehovorím. Keď som cestovávala štyri krát mesačne do Košíc, ani by som si to cestovanie už inak, ako letecky nevedela predstaviť.
Nestihnete si ani poriadne rozčítať časopis, či knihu a už sa máte opäť pripútať, lebo lietadlo pristáva. Osobne som fanúšikom tohoto spôsobu cestovania, aj keď v úplných začiatkoch som mala isté problémy s predstavivosťou a pred i po lete som musela použiť nejaké látky na báze etyl...u proti stresu. Letenky si zháňam u kamarátky Vierky, ktorá bukuje v medzinárodných rezervačných systémoch a kedykoľvek kamkoľvek potrebujem letieť vie mi zohnať lacné letenky aj na poslednú chvíľu last minute. Ahoj Vierka!
Patrím k ľuďom, ktorí si nepotrpia. Viem si vychutnať let malým lietadielkom ako mikrobus s vrtuľkami a užijem si aj velikánske Jumbo ako pasažier prvej triedy. Rada vyskúšam obyčajnú stanovačku, ale viem sa najesť aj v luxusnom hoteli s desať dielnou sadou príborov. Pestrosť ma baví. Pri lietaní si len dávam pozor na rizikové letecké spoločnosti. Zažila som raz dávno (koncom novembra 2001) let lietadlom, pri ktorom sa mi zastavovalo dýchanie. Nemenovaná grécka letecká spoločnosť začínajúca na "O" ma prepravovala z Atén do Viedne spolu s ďalšou stovkou pasažierov turistov najznámejším typom lietadla Boeing 737. Tento typ lietadla je vraj najrozšírenejším na svete a tvorí vraj 1/4 všetkých lietadiel sveta. Tiež ho z vlastného lietania poznám najdôvernejšie. Lenže nie je Boeing 737 ako Boeing 737.
Z diaľky vyzeralo lietadlo úplne všedne, ako každé iné. Aj vnútri, keď sme nastúpili, vyzeralo všetko normálne. Prvá ma zarazila diera na uniforme jednej z trojice letušiek, ktorá stála nado mnou a robila ten letuškovský úvodný telocvik pred štartom lietadla. Chúďa, mala rozpáraný švík na rukáve z vnútornej strany, takže o tom asi nevedela. Inak bola veľmi milá a krásna, ako aj dve jej kolegyne. Vzlietli sme hladko a krátko po ustálení letovej výšky prišiel rozvoz stravy. Tu sa objavil druhý varovný signál, ktorým bola utrhnutá rukoväť na servírovacom vozíku. Tú mali iba tak po žensky prilepenú modrou izolačkou. Jedlo bolo však chutné a v duchu hojnosti ako je u Grékov zvykom. Záverečný dezert som zapila orindž džúsom a vytiahla som časopis. Nechcela som ľuďom, ktorí sa okolo mňa ukladali na driemanie, robiť ani najmenšie nepríjemnosti, napr. rozsvecovať svetlá a podobne, tak som si len kúsok odhrnula záves na okienku.
A to som nemala. Oko sa mi na chvíľu zatúlalo na krídlo lietadla, nad ktorým som sedela, až ma zamrazilo. Nevedela som či vidím správne, tak som zavolala letušku a ukázala jej na záplatu, ktorá vo vetre trepotala na krídle. Myslela som že sa mi to sníva, alebo že budeme musieť núdzovo pristáť. Letuška sa len milo usmiala a kývla hlavou smerom na kabínu, kam odišla. Hovorím si, terza to príde. Poplach, pripútajte sa, let v ohrození, mayday ... Nič z toho sa ale nekonalo. Na krídlo sa začalo dívať viac cestujúcich, sledovala som ich rozpačité tváre. Objavila sa oná letuška a keď prechádzala okolo, tvárila sa profesionálne, hovorím si "aby nevznikla panika", ale akoby chcela prejsť popri mne bez povšimnutia tak som natiahla ruku a ukázala prstom na krídlo a obočím som naznačila otáznik. Ona mi odpovedala len milým úsmevom a pokračovala do zadnej časti lietadla. V hlave mi začalo blikať vlastné mayday, mayday.
Ako to, že si na termín tak presne spomínam? Manžel mal týždeň pred týmto letom narodeniny a dva mesiace skôr sa odohrali nezabudnuteľné letecké útoky na americké dvojičky. Všetci boli z týchto udalostí v tých dňoch stále značne rozrušení. Stačil iba pohľad na lietadlo a človeku sa vynárali chmúrne myšlienky. U mňa to fungovalo ešte znásobene, nakoľko som vtedy z lietania mala principiálny strach. Neviete si predstaviť čo som prežívala, keď som sa dívala na poplátané krídlo lietadla v ktorom sedím. Spústa známych mi potvrdili neskôr, že to nie je normálna vec, opravovanie plášťa lietadla plechovými záplatami. Otec mi síce kedysi popisoval, čo za lietadlá zažil v bývalom Sovietskom Zväze, keď ich vozili z Kazane do Leningradu a zase do Moskvy a Uljanovska. Že vedľa neho na drevenej lavici v Iljušine sedela babuška s husou v náručí, ktorej len previazala krídla šatkou, aby netrepotala po pasažieroch. No asi ani otec vtedy neletel na takom stroji, ako ja. Pozerám pre istotu do letenky na číslo letu, spoločnosť či som tu správne. V duchu som myslela na Vierku, moju osobnú letenkárku. Kam si ma to posadila? Veď do Atén som letela Lufthansou na sedadle v bielej koži, prečo teraz toto? Veď tu všetci umrieme !
Keď ste sa pozreli lepšie, bolo vidieť aj miesta hrdzavé, kedysi sa na starších autách z hrdze vytvorili pod lakom také rozkvitnuté hrdzavejúce pupence, či ako to nazvať. Presne toto bolo vidieť kade tade po krídle. Dúfala som len že spodná časť lietadla je v poriadku, veď táto vrchná nemá nič spoločné so vztlakovou silou, ktorá spôsobuje let lietadla. Normálne natvrdo nanitovali na vypadané vyhrdzavené miesta záplaty z plechu, pretreli farbou a šup hore?! No krvi by ste sa mi vtedy nedorezali. V duchu som si predstavovala, ako to bude vyzerať na pristávacej dráhe, keď dosadneme na kolesá. Videla som v detstve takú situáciu s autom, ktoré bolo tak strašne hrdzavé. Pán nasadol, tresol dverami a odišiel. Na ceste ostal obrys auta vytvorený práškom hrdze horčicovej farby.
Odložila som letenky do kabelky a snažím sa uvoľniť. Opieram si hlavu o opierku, že zavriem oči a spustím trocha jógového dýchania a v tom úplný šok. Z prvej lavice v lietadle hneď za stenou oddeľujúcou pilotov od pasažierov sa zdvihla postava celá v čiernom, takom tom moslimskom oblečení z ktorého vidieť iba oči. Otočila sa a vystúpila do chodbičky. To je koniec, hovorím si. Terorista, teraz vytiahne zbraň a je po nás. Tie signály, diera na odeve letušky, odlomená rukoväť na vozíku, hrdzavé poplátané lietadlo, mi okamžite zapadli do jasného záverečného konceptu. Nemala si sem loziť, hovorím si pripravená na záverečnú modlitbu. Zatváram oči, nádych, výdych, snažím sa sústrediť, v tom intuitívne otvorím oči. Prečo sa nič nedeje? Okolo mňa prebehne malé dieťa a matka držiaca ho za plece. Jej oči sa pri prechádzaní pozreli do mojich. Tvár som nevidela, mala ju zahalenú arabským spôsobom, ale tie oči sa usmievali. Otáčam hlavu za nimi, kým neskončili na toalete. Ten balvan, čo mi odpadol zo srdca mohol aj preraziť podlahu lietadla. Som sa zľakla aj toho, už mi načisto šibe. Našťastie ide okolo pekná letuška s rozpáraným rukávom, tak si požiadam dvojitého panáka a s ľahkým úsmevom na perách píšem v duchu tento príbeh.
Po tomto zážitku som sa v lietadle už nikdy viac nebála, lietam často a rada. Už som vyskúšala aj kúpiť si letenky na dovolenku do Lido di Jesolo. Odporúčam, rýchle a energetické.
P.S. po pristáti Boeingu 737 vo Viedni som nešla priamo do pristaveného autobusu, zvedavosť mi nedala. Okľukou som to vzala popod krídlo lietadla. Bolo hrdzavé aj zospodu, deravé a poplátané ako rešeto, alebo skôr kabát Sama Hawkinsa.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára